. Ľudia sú slepý ak vieš skryť svoju smutnú tvár pri tvárení sa šťastným s každodenným úsmevom na dav. Popritom sa samozrejme snažíš nájsť ten skutočný pocit ale hľadanie šťastia je komplikovaná cesta pre takýchto cvokov ako ja. Nemyslím tým šťastie, ktoré je znázornené zasmiatím sa z vtipu o blondínach. Myslím tým celkové šťastie, pri ktorom vieš potvrdiť, že sa cítiš byť šťastným človekom a si si tým istý. Niekedy je tu ten hnusný pocit, že nikdy ním nebudem. Prečo toľko pesimistu? Ale ako môžem veriť niečomu takému , keď ostatní neustále vravia bude len horšie uži si mladosť bla bla. To je ako keby chcú povedať myslíš si , že ti život ponúka dostatok sračiek? Počkaj kým padneš do latríny. Ďakujem neprosím aspoň chvíľu chcem mať pocit, že všetko bude fajn aj keď viem, že nie som ten typ človeka čo by večne dúfal. Nie každého to baví, nie každý ma dostatok podpory a ľudí schopných prejaviť ich podporu A večné dúfanie ma v niektorých prípadoch privádza ešte do väčšieho sklamania. Ale kde by sme boli bez vlastnej nádeje? Nádej je predsa jediné vec, ktorá nás dokáže udržať „still alive“. Preto aj keď si vravíme seriem na to nikdy to nepríde, nikdy sa to nestane musíme prestať požívať zápor. Pretože práve to čo vyslovujeme k sebe ťaháme..